História

Poľov, súčasná mestská časť, je svojim pôvodom veľmi stará dedina. Prvú písomnú zmienku poznáme už z 13. storočia, konkrétne z roku 1248. Vtedy pri opise hraníc zeme Zebus sa uvádza, že táto zem hraničí na západe s územím dediny Poľov – vo vtedajšom názve villa Paul. Na základe prisúdeného termínu “villa” vieme, že išlo už o rozvinutú dedinu.

Podľa písomnej zmienky z roku 1280 vieme, že komes Dávid z omodejovskej línie rodu Aba spolu so svojimi troma synmi získava späť čiastku zeme Ida, ktorá sa vtedy volala Eghazas Ida a ide o súčasnú Šacu. Ďalej získal zem s názvom Olgord a Pauly – súčasný Poľov.

Tieto územia a ich osídlenie boli v rukách rodu Aba, ale neskôr sa dostali do iných rúk. Nevieme, či k tomu došlo predajom, alebo inou formou. Vieme však, že v roku 1280 boli tieto územia v rukách synov komesa Beňadika de Ruzka. Tu ešte stojí za zmienku, čo značí termín „boli v rukách“. Územia patrili kráľovi, ale on ich zvykol za zásluhy, alebo platbu prideľovať silným rodom. Takto získané územia do ich rúk boli dedičné, obchodovateľné, ale odvádzala sa z nich kráľovi daň – ak kráľ nerozhodol inak. Kráľ ich tiež mohol odobrať späť, prípadne prideliť ich správu inému rodu, ak mal na to závažné dôvody.

Vieme, že územie Poľova sa pred rokom 1280 dostalo do rúk synov komesa Beňadika de Ruzka výmenou za iné územia a doplatok 300 mariek. Nevieme však, či to bola výmena s rodom Aba. V roku 1280 ich však rod Aba získal späť.

Z ďalších vlastníkov Poľova, ktorí ho „mali vo svojich rukách“ je známy Štefan Čurka z rodu Aba. (Niekedy sa jeho priezvisko v historických listinách píše Churka, Churke, Cyhrke). Nie je však isté, ako a kedy sa stal majiteľom obce a jej územia. Je možné, že sa tak stalo pri delení majetkov s dôsledku príbuznosti línie Dávidovej a Štefana Čurka z rodu Aba.

Medzníkom vo vlastníckych vzťahoch Poľova tvorí bitka pri Rozhanovciach, ktorá sa odohrala v roku 1312. Po nej synovia Štefana Čurku – Tomáš a Mikuláš – utiekli do Poľska. Poľov a Malú Iduzaujal palatín Filip Drugeth.

V roku 1323, teda desať rokov po bitke pri Rozhanovciach, nastala opäť zmena. Na príhovor poľského kráľa a kráľovnej boli Tomáš a Mikuláš, synovia Štefana Čurku, omilostení uhorským kráľom. Palatín Filip Drugeth im musel ich dediny a územia vrátiť.

Bratia Tomáš a Mikuláš sa rozhodli, že majetok nebudú zdieľať spoločne, ale si ho rozdelia. Stalo sa tak v roku 1330 a Poľov pripadol Mikulášovi. Poľov bol však kvalitnejší a väčší ako vtedajšia Malá Ida a preto časť jeho priľahlého pozemku – katastra – pripadla bratovi Tomášovi.

Obec Poľov sa potom dedila v Mikulášovej rodovej línii. Poznáme zápis z roku 1427, podľa ktorého ju držal v rukách jeho potomok Ján Čurka.

Stredovekou povinnosťou dedín bolo odvádzanie pápežských desiatkov. Na základe toho, či sa nachádzajú v zozname obcí, ktoré tak vykonali, vieme určiť, či bol v dedine kostol. Poľov sa uvádza v zoznamoch odvodov pápežských desiatkov už v roku 1332. Poľovská farnosť má teda dlhú históriu, založenie farnosti v takomto skorom čase svedčí tiež o vtedajšom význame obce.

Podľa portálneho súpisu vieme, že v roku 1427 bolo v Poľove 24 port. V tom čase sa nerobil súpis obyvateľstva, ale port. Pod termínom „porta“ sa označovala brána do poľnohospodárskeho statku, ktorou mohol prejsť voz ťahaný koňmi. Spisovali sa teda hospodárske usadlosti. Ak berieme do úvahy, že v jednej takejto usadlosti žila rodina so služobníctvom, môžeme pokojne na jednu portu počítať minimálne sedem osôb. V roku 1427 teda v Poľove žilo najmenej 168 obyvateľov.

Portálny súpis z roku 1553 uvádza, že sa v Poľove nachádzalo len 8 port, čiže obec mala minimálne 56 obyvateľov.

Zápis z roku 1715 konštatuje, že v Poľove sa nachádza len 5 poddanských usadlostí. To je aj v súlade s celkovou situáciou, pretože v týchto časoch došlo k výraznému poklesu obyvateľov vtedajšieho Uhorska. Dokonca natoľko, že mnohé dediny úplne zanikli. Na príčine boli rákociovské vojny, mor a v tejto oblasti aj epidémia cholery. Zápis z roku 1715 je ešte niečím pozoruhodný. Spisovali sa už mená rodín a z piatich rodín obývajúcich Poľov mali štyri rodiny slovenské mená. Poľov bol teda osídlený prevažne Slovákmi. Podľa zápisu z roku 1720 bolo v Poľove už 11 poddanských usadlostí.

Podľa Mateja Béla obec Poľov založili obyvatelia maďarského pôvodu, ktorých v priebehu storočí nahradili Slováci. Iného názoru je historik Branislav Varsík. Podľa jeho výskumu a názoru sa tu maďarsky začalo výraznejšie rozprávať až v druhej polovici 16. storočia, teda v čase cirkevnej reformácie, kedy sa maďarčina šírila s protestantskou vierou – v ich kostoloch sa skoro všade kázalo v maďarčine. Varsík predpokladá, že Poľov je staršia dedina ako je jej prvá historická zmienka, o čom svedčí skutočnosť, že v tom čase to bola už rozvinutá obec. Avšak v súlade s celouhorským trendom sa Poľov v 13 a 14. storočí pomaďarčoval, o čom podľa jeho názoru najviac svedčí vývin názvu obce. Ten sa uvádza takto:

1248 – villa Paul
1280 – terra Pauly
1323 – Paly, Pali
1330 – poss Poly
1332 – 1337 – pri zápise pápežských desiatkov Pauli
1347 – poss. Paly
1377 – Pauly
1427, 1553 – Poly
1773 – slovensky Polow, maďarsky Pólyi
1808 – slovensky Polow, maďarsky Poly, Polyi
1906 – Poľou

Historik Branislav Varsík svoje tvrdenie zdôvodňuje takto:
„Z uvedených dokladov jasne vidieť, že názov dediny Poľov pochádza od osobného mena Pavol. Z najstarších dokladov z 13. storočia vidieť ešte jasne, že tu išlo pôvodne o latinský genitív z osobného mena Paulus – Pauli.

Z latinskej formy Pauli sa potom vyvinul maďarský názov Pólyi, keď bola dedina pomaďarčená. Kontinuita slovenského živlu teda bola pretrhnutá v posledných storočiach stredoveku a Slováci znova osídľujú túto dedinu až novšie, najmä od 17. storočia a vytvárajú si dnešný názov Poľov už iba z maďarského názvu Pólyi. Podľa lexikónu osád z roku 1773 sa tu rozprávalo prevažne po slovensky a existoval už aj dnešný názov Poľov.“

Spracované podľa knihy Branislava Varsíka: Osídlenie Košickej kotliny.